ZOMREL MI OTEC...

Mal som asi sedem rokov, keď sa naši rozviedli. Brat mal o tri roky menej. Na svojho otca sa pamätám len veľmi málo. Je to len pár útržkovitých spomienok. Pamätám sa, ako som mu sedel na kolenách v aute a šoféroval som. Potom ešte ako ma raz sediaceho na sánkach priviazal k autu a ťahal ma. Popravde, to si ani tak veľmi nepamätám, ako skôr to, ako mu moja mama za to vynadala doma v obývačke. „Ty nemáš rozum!“, hovorila mu. Čo ešte? No ešte dve spomienky. Ako prišiel raz v noci domov opitý,  začal biť moju mamu a starkú skoro zhodil zo schodov. Musel prísť mamin bratanec Dušan, aby ho spacifikoval. Posledná spomienka je, ako mu dohováral jeho brat a on „verejne“ musel prisľúbiť, že už nebude piť...

Čas rozvodu som vnímal ako pozitívnu zmenu. Moja mama to zvládla s kráľovskou noblesou. Keď sa tak nad tým teraz zamýšľam, nemala to ľahké... Spolu s bratom sme boli vo veku, keď sme rástli. Domácnosť, oblečenie, škola, bicykel, lyžovačka... Otec platil mesačné výživné 800,- Sk. Na oboch. Mama žila iba pre nás. Teda môjho brata a mňa. Mali sme všetko, čo sme potrebovali, ba ešte aj viac... Mal som aj svoj bicykel aj lyžiarsku výstroj... Chodili sme na dovolenky... Dokonca sme leteli lietadlom... Vyobliekaní sme boli ako z časopisu Burda, ktorý mamina odoberala a podľa strihov v Burde pre nás šila nohavice, bundy, všeličo... Boli sme „in“.

V podstate som si ani neuvedomoval, že nemám otca. Nechýbal mi, a pritom mi tak chýbal. Otcovská láska sa vytratila. Časom som zabúdal a zabúdal. Žiadna emócia. Nič. Doma sme o otcovi prestali rozprávať. Tak nejako prirodzene. On nejavil záujem. Už ani na Vianoce žiadne darčeky od otca... Prestal existovať...

Posuniem sa teraz v čase o cca 15 rokov po rozvode. Žil som obdobie spoznávania a uvedomovania si, že jediná istota v mojom živote je, že mám neistotu... Obdobie lásky, zmierovania sa, odpúšťania... To bolo prvýkrát, čo som začal uvažovať, že by som sa chcel so svojím otcom stretnúť. Hľadieť si do očí. Spoznať ho. Aký je? Ako vôbec vyzerá? Nechcel som mu nič vyčítať, ba dokonca som ani nechcel riešiť jeho minulosť. Len môcť povedať: „Ahoj otec, ja som tvoj syn Marcel. Ako sa máš?“

Naozaj som po svojom otcovi začal pátrať až o 10 ďalších rokov. Pátranie bolo neúspešné. Stratil som jeho niť, keď prestal pracovať v Závode SNP, odkiaľ chodili šeky s výživným. Na personálnom oddelení mi dokonca nadiktovali viacero možných adries, kde by mohol teraz otec žiť. Kde som zohnal telefónne číslo, volal som a overoval....Nič... No tam, kde som číslo nezohnal, tak som to ďalej neriešil... Uspokojil som sa tým, že to tak má byť, že ho prosto nemám nájsť... Vedel som o ňom, že sa znova oženil, dokonca mal aj ďalšie dieťa, čo znamená, že mám na svete nevlastného súrodenca!

Včera mi volal brácho. Môj mladší brat.

-      „Vieš čo sa stalo? Zomrel nám otec.“  

-      „Kedy?“

-      „Neviem, pred dvoma dňami mal pohreb. Dnes som sa to dozvedel.“

Moja emócia ma prekvapila. Neplakal som, ani mi nebolo ľúto, pocítil som tak na chvíľu prázdne miesto...  

Tak už svojho otca stretnem až na onom svete...

Odpočívaj v pokoji otec...