DETSKÝ SEN

V rannom detstve som chcel byť rušňovodičom. Keď sa na to pozerám s odstupom času, je zaujímavé, že som túžil po takej chlapskej robote. Môj výber ovplyvnilo i to, že sme mali rušňovodiča v rodine. Je to muž maminej sesternice a o tejto práci  dokázal krásne rozprávať celé hodiny. Opisoval, ako sa rúti vlakom po zasneženej krajine, alebo vchádza do tmy do veľkého tunela. Hrával som sa s elektrickými vláčikmi, ale tie mi nikdy dlho nevydržali. Zakaždým som ich rozmontoval a zvedavo nazrel do ich útrob, aby som videl, aké tajomstvá skrývajú.

Neskôr som sníval o jemnejšej a kreatívnejšej práci kuchára. Doma som varil už ako chlapec, keď bola mama chorá. Rád jem, ale ešte radšej varím. Doteraz je to pre mňa veľký relax. Nikdy nevarím to isté, vymýšľam šialené kombinácie. Mojím najobľúbenejším jedlom sú polievky. Dokážem v nich zlúčiť nezlučiteľné. Verím, že polievka je základom zdravia. Cítite, ako vám preniká do útrob, zohrieva a lieči. Je to úžasná vec, niečo ako príjemný sex s milovanou osobou.

Čoskoro som zistil, že variť a „variť“ je rozdiel. Keď do jedla pridáte pár dekagramov lásky, je oveľa chutnejšie. S láskou dostáva aj dušu. A vtedy je úplne jedno, či máte dosť surovín, alebo sú vaše zásoby na konci. Dôležité je pripravovať jedlo s láskou.

Všetko na svete so všetkým súvisí. V detstve som nemohol tušiť, že práve prostredníctvom varenia získam základy improvizácie pre svoje budúce herecké povolanie. Našťastie mama ma nikdy neodhovárala od toho, čím som chcel byť. Od mojich prvých krokov bolo jasné, že zo mňa remeselník nebude. Na tieto práce som bol odjakživa „ľavý“. Keďže sa rodičia rozviedli, mama musela robiť všetky remeselnícke práce sama. Brat Števko, je našťastie, zručný, takže jej teraz pomáha.

V piatej triede nám triedna učiteľka rozdala dotazníky, do ktorých sme museli do týždňa napísať, kam pôjdeme zo základnej školy ďalej študovať. Bolo to mojich najhorších sedem dní, fakt som nevedel, čo tam mám napísať. Dokázal som si seba predstaviť ako právnika, rušňovodiča, kuchára, učiteľa, prezidenta... Ako som nad tým tak uvažoval, odrazu mi to došlo, že budem hercom! Veď ako herec, budem môcť robiť všetko na svete! Budem žiť mnohými životmi.

V roku 1987 otvárali po tridsiatich rokoch „prestávky“ odbor herectva na Konzervatóriu v Bratislave. Mama bola z toho nervózna, do poslednej chvíle zástupcovia školy nevedeli, kedy budú prijímačky. Neskôr sa mi priznala: myslela si, len nech ide na prijímacie pohovory, aby sa mi splnil veľký sen, veď aj tak sa tam nemám šancu dostať.

Prvú časť talentových skúšok som robil v marci. V tom čase zomrel vedúci komunista Sovietskeho zväzu Andropov. Keď som išiel na druhú časť písomiek, tak zomrel jeho nástupca Černenko. Ubytovali sme sa v hotely Tatra, nad Štúdiom S. Dlho do noci som si zbožňujúcim pohľadom obzeral fotografie vo vývesných vitrínach, na ktorých bol Lasica so Satinským. Mojim najväčším snom bolo hrať práve v tomto divadle, čo sa mi neskôr aj podarilo. Dokonca som mal od tohto divadla aj kľúče a po skúškach nášho satirického súboru Kopytovci som ho aj zamykal.

                                                                                                                             Marcel Nemec